Monitor 134

17.09.2011 11:47Autor: Stano Šimek

monitor_134

Príchod remorkéra do Izmailu po dlhšej plavbe pretiahnutej častým státím v ranných hmlách bol vyslobodením pre celú posádku. Stres z plavby a stiesneného priestoru vystriedala možnosť vykročiť von a prejsť sa po meste prípadne spláchnuť niečím tuhším pachuť pitnej rumunskej vody načerpanej na pontóne v Giurgiu.

Služby boli rozdelené, najprv vyrazili do mesta starší členovia posádky rumunskí kormidelníci a správca ktorým stačil nákup na pľaci. Smotana, mlieko, čerstvá zelenina a ruský komisár chlieb boli ich cieľovými pradúktami, potom už bolo ich úlohu ostať na lodi a prenechať pole pôsobnosti mladšej garnitúre. Čo mladšie a s výdržou sa vypravilo do večerného mesta prebrázdiac všetky možné kluby, lokály, restorány a diskotéky. Kapitán Ernest vyrazil tiež so skupinkou a prvou zastávkou bol Klub Morjakov. Mal tú výhodu, že nalievali už od obeda a stále bola v zásobe ako Sovjetskoje igristoe, tak Stolichnaja i Gruzínsky konjak.

Ako štartovací priestor to bolo vhodné, ale nemalo to atmosféru voľnosti. Okrem nás cudzincov boli v klube  len preverené aktivistky ktoré hneď chceli pre nás zorganizovať aktivitu, kvíz o Sovietskom zväze, kultúrny program detí neďalekého pionierskeho domu alebo pragrama ribjat materskej škôlky. Ani prísľuby budet veselo i tancevať budem… nepomohli. Ekipaž sa po pár stakančikoch šampanskovo pomaly vytrácala von…

Následným Cieľom boli iné obľúbenejšie zariadenia ako Gostinica Izmail alebo Jakar. Tam sa stretla posádka a strávila večer v družnej zábave. Utužovanie Družby medzi národmi a proletariátom bol potvrdený mnohými prípitkami z každého stola. Aj naša kuchárka, ktorej sa nepodarilo pár obedov presvedčovala posádku, že už sa polepší a snažila sa držať krok s chlapmi v prípitkovej akcii. Keď už boli tri hodiny ráno, personál decentne vyháňal podgurážených hostí v najlepšom švungu von do nočného mesta. Nasledoval pochod smerom späť ku prístavu. Butilka vodky poslúžila na posvietenie na cestu. Čím ďalej od centra tým bolo domácich chodcov pomenej. A zablúdiť sa veľmi nedalo. V prístavných mestách je to tak: ak nevieš nájsť cestu choď dole kopcom a prídeš k prístavu… Tesne pred prístavom je park s pamätníkom a to je posledné miesto kde je človek ešte mimo práce.  Kto je unavený sadne si na lavičku, debata, pozeranie do oblohy a posledné hlty stoličnej. Značne unavenej kuchárke ostrieľanej lodníčke asi bola nuda tak zaľahla na lavičke a žiadala

,,Chlapi poďme na loď,,

Niekto z triezvejších zbadal pamätník a na pamätníku loď.

Keď na loď, tak na loď… najprv sa pokúšal hore dostať bocman. Ale vôbec to nebolo jednoduché, podstavec je poriadne vysoký. Keď to zbadali ostatní začala predbiehanie,  kto bude prvý hore. Posádka si pomáha v každej situácii ako môže a dvaja unavenejší kolegovia strojníci sa rozhodli  pomôcť na túto loď aj pani kuchárke. Predsa ju nenechajú na brehu, keď oni idú na loď. Po pamätníku Monitore č. 134 z II. svetovej vojny už lozili zdatnejší členovia, ktorí uspeli vyliezť. Ktosi sa sťažoval, že nemôže nájsť dvere do kabíny a nadával na kormidelníkov, že vraj pozamykali loď! Dvere boli samozrejme zavarené… Tí bystrejší obsadili vežu z tanku T34, a ďalší už liezli po nadstavbe s dvojhlavňovým guľometom.

“Posádka na brehu,, pritiahla pani kuchárku k podstavcu a snažili sa ju vyložiť hore. Kuchárka mala svoje roky, jej váha sa pohybovala okolo 90kg.  Mala problém vyzdvihnúť svoju nohu na pamätnú tabuľu a keďže jej to nešlo spustila nadávky na Rusov čo vyrábajú tak vysoké pontóny, no ako sa má človek dostať na loď. Pokúšala sa za povzbudzovania už ,,nalodenej posádky,, ale snaha bola márna. Potom spustila nadávky i na dvoch spolu unavencov Milana a Mira, ktorí je pomáhali.

Kuchárkin krik a nadávky neušli pozornosti nočnej policajnej hliadky. Milicejska volga zabrzdila vedľa pamätníka. Zbadali to asi všetci okrem kuchárky, ktorá bola sústredená na svoj výstup. Jeden z milicejcov pristúpil ku hrešiacej kuchárke a poklepal ju po pleci. Otočila sa a povedala mu

,,Nestoj tu jak .uj a pomôž mi dostať sa na loď!,,

ale odpoveďou jej bolo len:

,,Tovarišči, vaše dokumenty…,,

Unavená časť posádky na ,,brehu,, vyťahovala svoje pasporty a nevinným hlasom vysvetľovala:

,,Mi inostranci,,

Policajt sa pýta

,,A eto kto?,,

ukazujúc na kuchárku, ktorá sa medzitým totálne sťatá zviezla pod pamätník. Ležala tam ako ďalší hrdina II. svetovej  priamo pod tabuľou Gerojov.

,,Naša kuchárka,,

Druhý policajt zbadal našu milú posádku na hornej palube pamätníka a ostrým povelom:

,,Vsje vniz suda,,

nariadil vylodenie našej posádky z dobitej pozície na streleckých vežiach Monitora 134. Pomaly sme zliezali z pamätníka a keď už milicejec napočítal piateho nechcelo sa mu veriť. Všetci podávali pasporty. Kužel svetla  veľkej baterky striedavo svietil do nevinných tvárí a do pasov.

Začal výsluch

,,Atkuda vy?,,

Jeden cez druhého

,,My iz čechoslovakije,,

,,A vy zdes što delali tovarišči?,,

To už bolo treba odpovedať súvislou a zrozumiteľnou vetou tak Ernest spustil výhovorku

,,My choteli posmotreť pamiatnik, u nas v Slovakii takovo net. My matrozi choteli znať sudno vtaroj mirovoj.,,

Odpoveď bola doplnená ponúknutými malborkami. Policajti si zapálili s nami a situácia trocha oteplela.

Stále prísny policajt

,,Z kakovo sudna vy, i kak zavjotsa vaš kapitan?,,

si chcel údaje zapísať do notesa.

Nato Ernest odvetil

,,Eto ja kapitan,,

Policajt pozeral do jeho pasu a krútil hlavou

,,och bliaď,,

Nahnevaný sa pohupoval na špičkách a nafučaný začal rozdával späť pasporty.

Dôležito povedal:

,,Ja ničivo písať nebudu srazu zachadíte domoj na sudno a povarčika ssaboj! Marlboro u vaš ečo jesť? “

Schoval krabičku do vrecka. Vyzdvihli sme unavenú kuchárku a pomaly ju vliekli do prístavu. Za kuchárkou sa tiahla červená stuha priviazaná na krížovom zameriavači guľometu z monitora. Ten si kuchárka niesla v ruke. Strojník jej túto trofej vtlačil do rúk aby sa zbavil dôkazového predmetu.

Trofej – Krížový zameriavač guľometu Monitora 134 ešte dlho zdobil náš salón

Ako povedal klasik: Rasiju nevazmožno poniať, Rosiju vozmožna toľka ljubiť.